"Buď statočná, nech sa stane čokolvek, buď statočná," toto bolo to posledné čo počula od svojho manžela, lekára pani Minahanová. "Uvidíme sa neskôr!" zvolal s optimistickým úsmevom Adolf Dyker na svoju ženu. Manželia Cavendishovci nehovorili nič, len sa dvakrát dlho pobozkali."To bude v poriadku dievčatko," hovoril devätnásť ročný mladík Daniel W. Marwin svojej ešte mladšej novomanželke, ktorú už nikdy neuvidel. "Ste tam?" kričala pani Haysová spolu s dcérou pani Davidsonovou na manželov, kedykoľvek sa ocitli popri iných záchranných člnoch, ale márne... Tragédia Titanicu bola v prvom rade tragédia ľudí. Ich osudy sa stali námetom pre mnohé filmy a knihy ako tiché posolstvá o bezhraničnom ľudskom nešťastí, zapríčinenom bezhraničnou ľudskou namyslenosťou a hlúposťou. Dodnes nás nadchýnajú, dodnes nás mrazia, stále nás dokážu rozplakať...

          Asi najznámejší je príbeh Isidora a Idy Straussovcov (Isidor Strauss bol spolumajiteľom obchodného domu Macy's). Ida Straussová odmietla nastúpiť do záchranného člna bez svojho manžela. Všetci okolostojaci ho prehovárali, že už je vo vysokom veku a kľudne môže nastúpiť so svojou ženou. On však odmietol pod zámienkou, že na palube je ešte veľa žien a detí. Vyše 70-roční manželia nakoniec šli ruka v ruke na vrchnú palubu, kde strávili posledných 40 minút svojho života.

           Rovnako dojímavá bola aj rozlúčka najbohatšieho muža na lodi, 47-ročného Američana Johna Jacoba Astora, plukovníka v zálohe so svojou 19-ročnou novomanželkou Madeleine. Na Titanicu sa vracali zo svojej svadobnej cesty v Egypte. Napriek tomu, že Madeleine bola v piatom mesiaci tehotenstva nedovolili jej manželovi nastúpiť. Dal jej bozk na rozlúčku a z potápajúcej lodi zasalutoval. Nikdy nespoznal svojho syna. Jeho mŕtvolu neskôr vylovili.

           Kým tretia trieda v podpalubí ešte o ničom nevedela, cestujúci z prvej a druhej triedy trpezlivo v rade čakali, aby mohli nastúpiť do záchranných člnov. Medzi nimi bol aj jeden zo synov miliardára Meyera Guggenheima, magnáta medených baní a hút. Jeho dcéra Marguerite zvaná Peggy, ktorá sa stala neskôr veľkou ctiteľkou a podporovateľkou výtvarného umenia mala v čase potopenia Titanicu 13 rokov a neplavila sa s otcom. Keď v zrelom veku písala svoje pamäti, otca ktorý zahynul zachytávala nielen ako fascinujúcu elegantnú osobnosť, ale aj ako veľkého záletníka. Osudnú plavbu trávil z milenkou, mladou plavovlasou speváčkou (žena a deti boli doma). Svojej manželke však ešte stihol odkázať prostredníctvom stevarda: "Povedzte jej, že do poslednej chvíle som zachoval rozvahu. Ani jedna žena nemusela zostať na palube s vedomím, že Ben Guggenheim je zbabelec." Spolu so svojim tajomníkom si vyzliekli hrubé pulóvre i záchranné vesty a obliekli sa do večerných oblekov. "Dali sme si na seba to najlepšie, čo máme," povedal, "a sme pripravení zomrieť, ako gentlemani."

          Jedna z výnimiek, ktorá prežila, ale nikoho nestratila bola Margaret Brownová prezývaná Molly. Táto korpulentná a svojrázná Írka prostého pôvodu utiekla v mladosti proti vôli svojich rodičov do Ameriky a vydala sa za muža, ktorému sa splnil sen toľkých iných - našiel zlato a jeho bane v Colorade sa zdali byť bezdné. Molly trávila čas cestovaním po svete a na Titanicu sa vracala domov. Jej drsný humor a otvorené názory boly až do stroskotania lode terčom krityky smotánky, ktorá Molly považovala za neotesanú zbohatlíčku. V okamihu katastrofy však práve jej humor, spolu s odvahou, energickosťou, chladnokrvnosťou a obetavosťou znamenali veľa. Aspoň pre posádku záchranného člnu číslo 6, kde sa jej podarilo zabrániť panike a zúfalstvu. O jednom z mužov, ktorý sa vraj zachoval zbabele neskôr vecne vyhlásila: " Takého by sme u nás v Colorede povesili na prvú borovicu."

           Veľkú dávku statočnosti a odhodlanosti vynaložila aj grófka Rothesová, ktorá v záchrannom člne číslo 8 dokonca stála pri kormidle a viedla si veľmi dobre. Námorník T. Jones v rozhovore pre anglický časopis The Sphere vyhlásil: "V mojom člne bola žena, skutočná žena! Poznal som, že je v nej viac mužnosti ako v tých mužoch, čo boli tiež v člne." Na pamiatku jej z úcty poslal zarámovanú osmičku zosadenú z ich záchranného člna.

          Mimoriadnú sebaobetavosť preukázali lodné stevardky a stevardi, mnohý z nich však zaplatili životom. Ako zázrakom vyviazla Annie Robinsonová. Dlho si odmietala obliecť záchrannú vestu, aby nevyvolávala paniku. napriek tomu, že dobre vedela v akej sú katastrofálnej situácii, s úsmevom na tvári ukludňovala cestujúcich a dodávala im silu a odvahu.

          Našli sa však aj ľudia, ktorí zo strachu prepadli sebectvu a bránili tomu, aby sa záchranné člny vrátili pre topiacich sa. Báli sa mohutnej vlny po potopení lode, či víru, explózie kotlov i útoku zúfalých stroskotancov, mrznúcich v ľadovej vode. Maximálne bezcharakterne a bezočivo sa zachovala lady Duff-Gordnová. Spolu z manželom sa nehambili naložiť do člna, kde už aj tak nebolo dosť miesta, kufry plné drahých toalet a klobúkov. Iný je samozrejme prípad manželky nakladateľa Henryho Sleepera Harpera, ktorá do člnu prepašovala svojho psíka, shi-tzu menom Sun Jat-sen. Ten však pod jej kabátom určite nikomu nezavadzal.

          Edith Brownová-Haismanová, ktorá zomrela v roku 1997 vo veku 100 rokov si spomínala na chvílu lúčenia s otcom:" Môj ocko stál na naklonenej palube potápajúceho sa Titanicu, v jednej ruke držal brandy, v druhej cigaru. Usmieval sa a neustále na nás s mamičkou volal, že sa uvidíme v New Yorku..."

          Eva Hartová mladá emigrantka, cestujúca druhej triedy nastupovala na palubu s ťažkým srdcom . Už pred plavbou na Titanicu a aj počas nej ju trápili hrozivé nočné mory. V snových výziach videla tisíce mrtvol, zmrznutých na kosť. Nakoniec sa stala jednou z nich, aj napriek zvláštnemu varovaniu.

           Na palube Titanicu mal zastúpenie aj náš malý národ. Slovenský pôvod mal aj jeden z posledných žijúcich Ján Navrátil (zomrel v roku 2000), ktorý bol v tom čase ešte len dvojročným dieťaťom. Jeho otec, krajčír zo Serede, pôsobiaci neskôr vo Francúzsku sa po hádke s manželkou rozhodol odísť do Ameriky a na Titanic sa nalodil aj s dvoma synmi pod cudzím menom. Pri katastrofe sa mu ich podarilo dostať do jedného zo záchranných člnov, no sám sa utopil. Matka si deti našla len náhodou vďaka fotografii v novinách. Starší z bratov Navrátilovcov - Michal (v amerike volaný Michael) zomrel vo Februáry 2001 ako 92-ročný. Pred smrťou vyhlásil: "Zomrel som, keď som mal štyri roky. Pripadám si ako keby som preplával životom ako čierny pasažier."

           Známe je aj gesto lodnej kapely. Osem muzikantov hralo svoj repertoár s prstami tuhnúcimi od zimy až do konca, pričom všetci zahynuli. V mnohých filmoch práve táto kapela hrá tesne pred potopením svoj posledný chorál: "Bližšie k tebe, Bože môj (Nearer My God To Thee)". To však prakticky nie je možné, lebo táto skladba vznikla až 3 roky po potopení Titanicu. Napriek tomu sa však stále spojuje s touto tragédiou.

           Bruce Ismay je kapitola sama o sebe. Muž, ktorý dá sa povedať bol otcom Titanicu značne ovplyvnil kapitána a jeho posádku. Aj keď vedel o existujúcom nebezpečenstve vo forme ľadovcov, nabádal kapitána aby udržiaval smer a rýchlosť a pritom ignoroval blížiacu sa hrozbu. Doteraz nie je jasné prečo 62-ročný E. J. Smith dal na laické rady svojho dlhoročného priateľa.
          Ismay sa práve chystal spať. Sníval o slávnom priplávaní do New Yorku, keď začul na palube zmätok. Obliekol si župan a dal si papuče. Keď sa dozvedel, že jeho loď pôjde ku dnu, nechcel tomu veriť. Asi sa v ňom pohlo svedomie. Celý čas bol pri spúšťaní člnov, pomáhal ženám pri nasadaní, pričom ich ukľudňoval, ale posádke skôr zavadzal. To vyústilo do toho, že piaty dôstojník Lowe nevydržal a vyzval ho, aby "doriti odtiaľ vypadol, lebo tých ľudí skôr utopí, ako zachráni". Ismay nakoniec v župane a v papučiach nastúpil do skladacieho záchranného člnu A. Mnohý mu neskôr vyčítali, že sa nezachoval, ako pravý muž. On sám tvrdil, že nablízku nevidel žiadne ženy a deti, a preto nasadol.
          Bruce Ismay generálný riaditeľ White Star Line vesloval spolu z ostatnými preč od svojho Titanicu. Nechcel vidieť ako ide ku dnu...

           Bol tu však aj iný človek, ktorý mal blízko k Titanicu. Thomas Andrews, jeho konštruktér. Všetky jeho predstavy najprv len načrtnuté na papieri, potom prenesené do reality neúprosne klesali pod hladinu oceánu. Snáď ľutoval, že nepostavil omnoho silnejšiu loď, keď sa v posledných minútach prechádzal sám v jej prepychových sálach a spolu s ňou zmizol vo vodách Atlantiku.

           Jeden zo zachránených Harold S. Bride - radista Titanicu neskôr opisoval dramatické posledné minúty na palube .
           Jeho starší kolega Jack Philips neúnavne sedel za Marconyho rádiotelegrafným prístrojom a snažil sa zohnať pomoc zo všetkých strán, až kým sa neobjavila vo dverách kapitánova biela hlava: "Myslím, že je čas, aby ste sa postarali sami o seba." Kapitán si zvesil čiapku a odišiel. Bride a Philips neváhali, obliekli si záchranné vesty a keď už chceli opustiť miestnosť, vrútila sa dnu žena a zamdlela. Bride okamžite bežal pre pohár vody a spolu s Philipsom neznámu vzkriesili. Vtedy dobehol jej manžel, poďakoval sa a to bolo naposledy, čo ich videli.
          Keď obaja radisti vybehli na palubu, všade naokolo panoval zmätok. Niektorí členovia posádky na poslednú chvíľu hľadali záchranné vesty. Všetky záchranné člny boli už spustené. Zostali už iba skladacie člny na streche dôstojníckych kajút pri prvom komíne a skladací čln B na ľavoboku. Voda rýchlo postupovala a veliteľský mostík trčal už len pár metrov nad ňou. Bride sa rozhodol, že pomôže pri spúšťaní skladacieho člnu B, ale vo chvíli, keď sa k nemu nahol, vlna ho zmietla spolu s ním do vody. Vtedy posledný krát zazrel kapitána, ako ho tá istá vlna spláchla.
          Keď Bride precitol uvedomil si, že sa nachádza pod prevráteným člnom. Pobudol tam asi pol hodinu, pričom bol po pás vo vode. Nakoniec sa odvážil, ponoril sa do mrazivej vody a čln podplával. Na jeho dne sedeli ľudia a on bol jeden z posledných, ktorým sa podarilo dostať sa naň, lebo už bol takmer úplne obsadený. Titanic bol už potopený. Bride si živo spomínal na hrozivé výkriky umierajúcich, ktoré rýchlo utíchli. Osadníci prevráteného člnu nič nevraveli, všetci boli ticho, oddaní svojim myšlienkam. Bride neskôr zistil, že medzi nimi bol aj jeho kolega Philips, ten však nadránom podľahol silnému podchladeniu. Ani samotný Bride nevyšiel bez ujmy. Polhodina v mrazivej vode urobila svoje a vďaka silným omrzlinám na oboch nohách bol na dlhé roky odkázaný na vozík.

           Spúšťanie člnov riadili dvaja dôstojníci. Pravobok mal na starosti prvý dôstojník William Murdoch a ľavobok druhý dôstojník Charles Herbet Lightoller. Každý zvládal situáciu inak, ale vpodsate sa snažili o to isté: zachrániť čo najväčší počet pasažierov. 16 záchranných člnov + 1 skladací (čln A) bolo spustených bez problémov asi 10 minút predtým, než sa loď úplne potopila. Keď sa voda šplhala k člnovej palube, obaja dôstojníci rozkázali zhodiť skladacie člny po boku prvého komína na streche dôstojníckych kajút (pozri si nákres člnová paluba). Na Murdochovej strane sa podarilo čln zhodiť, ale aj rozbiť. V tej dobe na lodi vládla hystéria a zúfalí ľudia sa tlačili k poškodenému člnu C. Murdoch vypálil do vzduchu dva varovné výstrely z revolvera. Vo filmoch býva zobrazované, ako prvý dôstojník nezvláda situáciu, zabije jedného (alebo viac) z pasažierov, a nakoniec (aby sa nepovedalo) spácha samovraždu. Nikto z tých, čo prežili nepodali túto situáciu takto, takže sú to výmysly scenáristov. Skutočnosť je taká, že Murdocha po vypálení dvoch varovných striel pohltil oceán, a to bolo naposledy, čo ho videli. Skladací čln C sa pravdepodobne potopil spolu s ním.
          Na ľavoboku prebiehala rovnaká situácia. Námorníci podložili pod čln D veslá a snažili sa ho po nich zošuchnúť. To však nebolo treba, lebo v tej chvíli sa na člnovú palubu začala valiť voda. Prvá veľká vlna ho zmietla do vody. Následne sa však objavil na hladine a niekoľkým členom posádky sa podarilo naskočiť doň a odplávať do bezpečia, pričom zobrali niekoľko topiacich sa.
          Ďalej to šlo už veľmi rýchlo. Oceán bral z paluby všetko (vrátane skladacieho člnu B spolu s Bridom). Vo vode sa ocitol aj Lightoller. Prúd ho pritisol na mrežu ventilátora , ktorý viedol do strojovne. Záchranou mu bol výbuch kotlov, ktorý ho vymrštil na hladinu. Zbadal pred sebou prevrátený čln B (pod ním sa vtedy nachádzal Bride) a ako prvý sa vyšplhal na jeho dno a práve včas, lebo v tej chvíli oceľové laná držiace prvý komín praskli a on sa zhrmotom zrútil do vody len pár centimetrov od Lightollera.
           Loď sa náhle vzopäla až natoľko, že skrutky trčali niekoľko desiatok metrov nad vodou. Poslední pasažieri, prevažne muži, ktorí zostali na palube zvádzali posledný boj o holé životy. Zoskupili sa na korme a ich zdesené výkriky zanikli, keď sa Titanic medzi tretím a štvrtým komínom rozlomil (pozri Rekonštrukcia potopenia, roku 1912 vyšetrovanie senátneho podvýboru USA ale aj britského kráľovstva došlo k záveru, že loď sa potopila celá. Tento záver bol zrevidovaný roku 1985 po nájdení vraku). Zadná časť zletela späť do mora takmer do vodorovnej polohy. Vzápätí sa však vyzdvihla, ťahaná pod hladinu už potopenou časťou. Posledný krát sa na trupe lodi zaskvel nápis "TITANIC", a potom gigant o 2:20h 15.4. 1912. lodného času, alebo 0:47h. newyorského nenávratne zmizol v hlbinách severného Atlantiku (po potopení nevzniklo žiadne sanie ani vír).

           Od dojemných lúčení Johna Jacoba Astora so ženou Madeleine a nerozlučnosť manželov Straussoucov, cez vyrovnanosť Bena Guggenheima, svojráznosť Molly Brownovej, sebaobetavosť mnohých ďalšćh žien, bezočivosť lady Duff-Gordnovej, výzie Evy Hartovej, šľachetné gesto lodnej kapely, Navrátilovu odvahu, Ismayovo svedomie, Andrewsovo sklamanie, až po nasadenosť posádky a holý boj o život. Toto je paleta emócií, prejavov a ľudských vlastností, ktoré sprevádzali posledné hodiny bytia Titanicu. Prepletajú sa tu mnohé osudy. Životy tých, čo prežili už nikdy neboli také, ako pred tým. ženy stratili mužov, muži nádej, deti matky,... každý niečo stratil, ale aj našiel. Našiel niečo v sebe, niečo čo ho zmenilo, niečo čo mu ukázalo vratkosť, jemnosť a neľútostnú pomynuteľnosť krehkého a vzácneho života, častokrát neveselého a smutného. Poznali, že najväčšia istota je v neistote...Koniec koncov čakali ich ešte dve svetové vojny a mnoho ďaľších osobných problémov. I napriek tomu sa napríklad jedna z cestujúcich, Marjorie Robsová dožila neuveritaľných 103 rokov. Zomrela ako múdra srdečná žena z nenahraditeľnými životnými skúsenosťami, ktoré z nej urobili fascinujúcu a veľkú osobnosť.

           Tragédia Titanicu je výstrahou pre ďalšie generácie. Pre náš racionálny ľudský svet, pre naše ľudské zákony, pre našu ľudskú budúcnosť , pre našu ľudskú neľudskosť, pre našu ľudskú dokonalú nedokonalosť a gigantickú zanedbateľnosť. Titanic a osudy jeho pasažierov sa stali legendou a jednou z mnohých výstrah ktorá žije dodnes. Dúfajme, že nezabudneme...